Navigácia

Obsah

História

HistóriaDolný Bar sa vyvinul v chotári obce Baar doloženej roku 1244, v ktorej roku 1300 odkazom deáka Jánosa získala kúriu prešpurská kapitula. Obec je nepriamo doložená roku 1310. V roku 1334 je spomenutá s menom kráľovského človeka Miklósa de Baár, keď sú rozlíšené tri obce Bar - Dolný, Horný a Malý.V 14. storočí je temer nemožné vydedukovať, v ktorej listine sa ktorý Bar spomína konkrétne. Napríklad v roku 1388 sa spomína Veľký Bar susediaci s obcou Mad, teda by sa jednoznačne malo jednať o Dolný Bar, ale v neskorších desaťročiach vysvitá, že je to Horný Bar. V roku 1420 prešpurský prepošt János Jubar si žiadal vyriešiť nezhody barských zemanov okolo pochovávania a preto nariadil, že tak ako je to zvykom na Žitnom ostrove, v kostole možno pochovávať len patrónov. Toto rozhodnutie sa objavilo pred esztergomským vikárom Mátém, ktorý ho potvrdil. Aj v tomto prípade sa zrejme jedná o našu obec. Horný Bar ležiaci pri Dunaji bol majetkom svetských zemanov.

Naša obec sa pôvodne delila na Dolný a Malý Bar. Malý Bar Históriabol skutočne malou osadou ležiacou v západnej častidnešnej obce a jej výnosy patrili županom zemianskej stolice zemanov - predialistov esztergomského arcibiskupa vo Vojke nad Dunajom. Dolný Bar patril priamo k majetkom esztergomského arcibiskupa, neskôr v správe spomenutej zemianskej stolice. Povinnosťou cirkevných zemanov boli hlavne vojenské služby. Za toto im arcibiskup dával do užívania praedium, parcelu zo svojho dedičného majetku. Ale po vymretí rodiny či vzdania sa ho pozemok sa vrátil do rúk arcibiskupa a ten ho vydal do užívania podľa vlastného úsudku. Títo zemania boli združovaní do stolíc zemanov - predialistov, ktoré vôbec neboli závislé na svetskej moci.
Župana volil aj palatín, ale hlavne arcibiskup, podžupana, richtára, notára. súdne orgány a ostatných funkcionárov volil magistrát stolice. Župan ako volená osoba nikdy nebol zemanom - predialistom a patrila medzi vysokú šľachtu samozrejme vernú arcibiskupovi.

HistóriaDo začiatku 18. storočia mená tunajších županov nie sú známe. V obci patriacej ostrihomskému arcibiskupovi akýsi bohostánok stáť musel, čo bolo na jeho majetkoch temer pravidlom. Po vpáde osmanov do krajiny v roku 1526 boli ďalšie osudy oboch obcí smutné, hoci Žitný ostrov nikdy nebol Turkom poplatný. Obec postihovali aj rôzne epidémie, ktoré sa v týchto časoch často vyskytovali, Žitný ostrov istý čas nebol obývaný. V roku 1549 meno Dolného a Malého Baru sa v súpise majetkov nespomína, ale v súpise zemianskych stolíc ostrihomského arcibiskupa z polovice 16. storočia sú tu zapísané 3 kúrie. V súpise domácností z roku 1598 Dolný Bar nie je znova zapísaný, ale je spomenutý ako obec ktorú obývajú zemania. V roku 1600 v kúriálnej obci Dolný Bar, kde je 8 domov, bývajú zemania taxalisti. Aj tu v čase tureckej okupácie sa začalo šíriť vyznanie protestantskej cirkvi, neskôr sa z nej odlúčili kalvíni.

HistóriaPo tureckej okupácii situáciu v Uhorsku zdramatizovalo posledné protihabsburgské povstanie Ferenca II. Rákóczyho (1703 - 1711), na ktorého stranu sa obyvatelia Žitného ostrova bezvýhradne postavili. Ostrov sa tak stal akousi veľkou základňou povstaleckého vojska. Po potlačení revolúcie arcibiskup aj tu načisto vymietil kalvínsku cirkev a nastolil poriadok. Boli vyhnaní zemania vyznávajúci učenie kalvínskej cirkvi a tí, ktorí arcibiskupovi odmietali poslušnosť.
Nastal poriadok v celej stolici so sídlom Vojke nad Dunajom, arcibiskup sa stal absolútnym pánom situácie. V roku 1733 v Dolnom Bare bývali 4 zemania, 3 nezemania, spolu 7 rodín a 28 obyvateľov. Dve kúrie v Malom Bare vlastnila rodina sárosfalvi Bittóovcov. V roku 1756 do funkcie župana kráľovná Mária Terézia menovala radcu miestodržiteľskej rady grófa Lászlóa Balogha. V roku 1783 Balogh sa vzdal tejto funkcie a dedičnými županmi sa stali členovia rodu Amadeovcov (böösi a várkonyi). Štatistik András K. Vályi v roku 1797 opísal obec takto: „Bár. Malý, Dolný Bár. Maďarská dedina v Prešpurskej župe, zemepánom je gróf Amade a iné panstvá, obyvatelia sú katolíkmi, leží na jednu míľu od Bósu (dnes Gabčíkovo). Orné pôdy sú obstojné, ale iné statky nemajúc je treťotriedna.“

HistóriaV roku 1828 obec Malý Bar mala 10 domov s 89 obyvateľmi, teda jednalo sa o skutočne malú dedinu. Posledný zo županov z rodu Amadeovcov Tádé sa funkcie vzdal roku 1828 a až v roku 1842 bol na tento post vymenovaný fogarasföldi gróf Lipót Nádasdy. V roku 1831 v obci vypukla cholerová epidémia. Myšlienky maďarskej revolúcie 1848/49 očarili aj tunajšieho obyvateľa v nádeji, že Maďari si budú osudy riadiť sami. Do honvédskeho vojska narukovali 9 tunajší obyvatelia a boli zaradení do 15 praporu Prešpurk spolu s brancami z Prešpurkskej a Trenčianskej župy. Udalosti maďarskej revolúcie sa inak obce nedotkli.

HistóriaVynikajúci štatistik Elek Fényes v roku 1851 opísal obec takto: „Bár (Dolný), maďarská dedina v Prešpurskej župe, na 1 1/2 hodiny východne od Stredy: 404 katolíckych, 58 kalvínskych, 10 židovských obyvateľov. Zemepáni: viacerí. P. P. Šamorín.“ Susedná obec je charakterizovaná nasledovne: „Bár (Dolný - Malý), maďarská dedina v Prešpurskej župe, vedľa predchádzajúcej obce, 96 katíckych, 12 kalvínskych, 3 židovských obyvateľov. Patrí k zemianskej stolici vo Vojke nad Dunajom. P. p. Šamorín.“ Táto osobitná vrstva nižších šľachticov bola patentom z 3. mája 1853 zrušená. Ale Dolný Bar naďalej odvádzal dane ostrihomskému arcibiskupovi a Malý Bar panstvu Böös. Neskôr tunajšie pozemky skupovali miestni obyvatelia, ale sem sa prisťahovali aj noví zemepáni (napr. Bertalanffy).
Je zaujímavé, že ani blízke mesto Dunajská Streda neovplyvnila vývoj obce, kde po roku 1870 bol daňový úrad, matrika a neskôr aj obvodný notariát. Ale Dunajská Streda v tom čase nebola významným mestom. V roku 1896 bola postavená železničná trať Dunajská Streda - Komárno, ako pokračovanie trasy z Prešpurku a jednou zo zastávok sa stal aj Dolný Bar (dodnes sa zachovala síce prestavaná, ale predsa pôvodná budova železničnej stanice).

HistóriaVypuknutie I. svetovej vojny (1914 - 1918) prinieslo pospolitému ľudu len utrpenie a žiaľ a vyžiadala si životy 17 tunajších obyvateľov. Skončenie I. svetovej vojny prinieslo dramatickú zmenu aj v živote Dolnobarčanov. Obec po Trianonských rokovaniach sa totiž stala súčasťou novovzniknutej I. ČSR, ale život tunajšieho obyvateľstva sa nezmenil. Ostalo pri tradičnom zamestnaní, pri poľnohospodárstve. Ale usadili sa tu aj remeselníci, stupu na rastlinný olej tu vlastnil Florián Patassy (za II. svetovej vojny zanikla). Výrobou nepálených tehál v časti Téglaveto sa zaoberali cigáni. Miestne spotrebné družstvo začalo fungovať v roku 1936. V roku 1938 malo družstvo v obci 176 členov, ktoré sa v roku 1939 stalo členom spotrebného družstva Hangya v Budapešti. V rokoch 1919 - 1938 na tunajšej železničnej stanici pracoval Károly Andics.


HistóriaPo Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 sa Dolný Bar opäť stal súčasťou Maďarska, ale vojnové udalosti nepriali hospodárskemu rozvoju. Skôr opak bol pravdou. Významne sa do verejného života Komárňanskej župy zapojil István Csiba, člen hospodárskeho spolku Komárňanskej župy a člen okresnej komisie. Po skončení vojny sa obec znova stala súčasťou ČSR, ale kľud nenastal. Obyvateľstvo maďarskej národnosti bolo zbavené občianskych práva boli zatvorené školy s vyučovacím jazykom maďarským. V rámci výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom bolo z Dolného Baru do Maďarska násilne vysťahovaných 36 rodín a na nútené práce do Čiech bolo deportovaných 5 rodín (tie sa po roku 1948 vrátili domov).


HistóriaPo komunistickom puči vo februári 1948 sa situácia predsa len ukľudnila, ale aj Dolný Bar sa začal meniť na socialistickú dedinu. Zakladali sa povolené spoločensko - kultúrne organizácie, medzi nimi je najvýznamnejší Csemadok. V roku 1952 bola založené tunajšie JRD a ŠM, ktorý bol zrušený roku 1966. V roku 1960 bola k Dolnému Baru pripojená obec Mad. V rámci IBV sa začalo so stavbou nových súkromných domov, staré boli prestavané. Tak za niekoľko desiatok rokov obec celkom zmenila svoju tvár. Bola postavená nová budova obchodu a pohostinstva, zlepšila sa infraštruktúra obce. Melioračné družstvo tu vyrábalo betónové výrobky. Časť obyvateľstva pracovala v priemyselných podnikoch v Bratislave a Dunajskej Strede.

November 1989 znamenal koniec vlády komunistickej strany a napriek veľkým očakávaniam, situácia na Slovensku nie je dobrá. Niet financií, pracovných miest, medzi ľudí sa vkráda neistota. Napriek tomu sa toho v obci urobilo dosť. V roku 1990 sa obec Mad od Dolného Baru odlúčila. Bola prestavaná budova obecného úradu, domu smútku, postavený nový obytný blok, vo vzornom stave sú pamiatky obce a buduje sa športovo - kultúrny areál. V obci je viacero súkromných podnikateľov. Poriadajú sa obecné dni, hodnotné kultúrne akcie. Dolný Bar za posledné roky rozhodne opeknel a má pred sebou sľubnú budúcnosť.

VÝZNAMNÉ OSOBNOSTI OBCE
V miestnom cintoríne sú pochované viaceré významné osobnosti nielen miestnej, ale aj celokrajinskej či župnej histórie.
János Bertalanffy (pornoki) (? - 1888) - syn kežmarského tridsiatkového úradníka, ktorý vyštudoval právo. Na jeseň 1848 slúžil v hornodunajskom vojenskom zbore maďarskej armády, 1. januára 1849 sa stal strážmajstrom u formujúcej sa Oroszhegyi gerily v Pešti. V okolí Mátry sa zúčastnil bojov proti cisárskym oddielom. 15. februára 1849 bol povýšený na poručíka, potom na nadporučíka. 1. mája 1848 bol oddiel rozpustený, 29. mája požiadalo honvédsku dôstojnícku hodnosť. Ale túto žiadosť mu ministerstvo národnej obrany nesplnilo. V roku 1867 sa stal sudcom súdnej tabule a zemepánom. Ako nadporučík bol členom Honvédskeho spolku Prešpurskej župy. Neskôr sa stal zapisovateľom sedrie, napokon kráľovským okresným sudcom.
Zemianka ajticsi Ilona Horváth (1858 - 1906), dedička Pötheovského majetku.
Rodinnú hrobku má tu töbörethei György Krasesenics - zemepán a inšpektor veľkostatku grófa Jánosa Pálffyho. Töbörethei Vendel Krascsenics (1810 - 1841), manželka Franciska Nagy (1818 - 1865). Pötheházi Antal Pöthe (1812 – 1869) - župný tabulárny sudca. Mihály Pöthe (1854 - 1876).
Rudnai és divékujfalusi Alajos Rudnay (1859 – 1930) - bojnický prepošt, po roku 1918 tunajší farár.
Teréz Turza, nar. Méri (1907 - 1980), celý život prežila v obci ako učiteľka. Jej manžel Rudolf Turza (1909 - 1985) bol úradníkom.